Slávni vynálezcovia - Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik

Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách pri Brezovej pod Bradlom v mnohodetnej rodine evanjelického kňaza – národovca. Po ľudovej škole v rodisku a Šamoríne študoval na lýceu v Bratislave (1890 – 1893), kde mu bol profesorom aj komeniológ Ján Kvačala. Stredoškolské štúdium dokončil v Šoprone a v Sarvaši, odkiaľ sa vydal na ČVUT do Prahy na štúdium stavebného inžinierstva.

Tam veľmi aktívne pôsobil v spolku slovenskej mládeže – Detvan – i v Československej jednote, kde sa vyhraňovalo jeho národné povedomie. Na štúdiu techniky (1898 – 1901) vynikal riešením komplikovaných matematických úloh spamäti.

V roku 1904 absolvoval na Karlovej univerzite štúdium filozofie a astronómie, ktorá ho potom sprevádzala po celý krátky život, navyše naplnený chorobami a krízami. Keď v roku 1904 obhájil doktorát na Karlovej univerzite v Prahe na tému Supernova Cassiopei z roku 1572 (predtým navštívil observatóriá v Miláne, Ženeve a Zürichu), rozhodol sa pre jednu z najslávnejších hvezdární v Meudone pri Paríži, ktorú viedol spoluzakladateľ astrofyziky prof. Jules Janssen. V rokoch 1905 až 1909 vystúpil Štefánik šesť ráz na Mont Blanc, najvyšší vrch Európy, odkiaľ pozoroval planéty a tzv. telurické čiary v slnečnom spektre, ale usiloval sa aj určiť rotáciu Venuše. Podľa pozorovania niektorých škvŕn na Venuši zistil, že jej rotácia je kratšia ako rotácia Zeme. Významné boli aj jeho výskumné cesty za zatmením Slnka do rozličných končín sveta: roku 1905 s prof. Janssenom do Španielska a do Anglicka, kde ho v Oxforde zvolili za člena Únie pre pozorovanie a výskum Slnka. Pretože bol aj spolupracovníkom francúzskeho ministerstva námorníctva, na vedeckovýskumných cestách ho poverovali aj inými úlohami, a tak napr. zaviedol vo francúzskej armáde pravidelné meteorologické pozorovania a služby. Do Turkestanu neďaleko Taškentu (1907 – už bez prof. Janssena), na južný svah Atlasu v Alžírsku (1903), na Tahiti (1910 – kde 18. mája prechádzala popred slnečný disk Halleyho kométa), do Brazílie v blízkosti Ria de Janeiro (1912) – to boli ďalšie Štefánikove vedecké cesty za zatmeniami Slnka. Naša popredná astronómka Ľudmila Pajdušáková hodnotila Štefánikove zásluhy v astronómii takto: „Spočívajú v rozvíjaní a uplatňovaní progresívnych smerov astrofyziky, najmä v úsilí o využitie predností vysokohorských observatórií i na južnej pologuli. Správnosť obidvoch projektov (Mont Blanc a Tahiti), ktoré sa Štefánikovi pod vplyvom poveternostných okolností nepodarilo doviesť do konca, potvrdil ďalší vývoj astronómie. Štefánikove práce na Mont Blancu (4 810 m) priniesli v ďalších rokoch rozhodujúci pokrok vo viacerých oblastiach astrofyziky, najmä solárnej fyziky.“

V rokoch 1905 až 1912 vyšlo Štefánikovi v zborníku akadémie vied v Paríži Comptes Rendus dvanásť vedeckých štúdií a statí, za ktoré získal aj cenu akadémie. Navyše ho poctili Janssenovou cenou Francúzskej astronomickej spoločnosti, bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti a pozývali ho aj na univerzitu v Oxforde. Keď však roku 1912 písal do Prahy a žiadal docentúru, jeho žiadosť zamietli. A tak sa roztrpčený Štefánik rozhodol požiadať o francúzske štátne občianstvo. Keď ho roku 1914 vyznamenali za priekopnícke zásluhy v Ekvádore za rytiera Čestnej légie (správa o vypuknutí prvej svetovej vojny ho zastihla pri pozorovaniach v Maroku), hneď po rekonvalescencii po operácii žalúdka absolvoval v hodnosti desiatnika výcvik v leteckej škole v Chartres.

Mladý Slovák, priateľ známeho básnika a astronóma C. Flammariona i fyzika a matematika J. H. Poincarého, sa poznal s ďalšími významnými osobnosťami Paríža, ktoré umožňovali vstup do najvyšších kruhov. A on do nich uviedol T. G. Masaryka a E. Beneša, s ktorými založil vo februári 1916 v Paríži Československú národnú radu, vrcholný orgán čs. zahraničného odboja.

Vo funkcii jej podpredsedu organizoval čs. légie vo Francúzsku, Taliansku, v sovietskom Rusku i v Spojených štátoch. Štefánikova diplomacia, založená na víťazstve Dohody v prvej svetovej vojne a predovšetkým na rozbití rakúsko-uhorského mocnárstva, sa naplnila vyhlásením samostatnej Československej republiky (28. októbra 1918). Keď sa generál M. R. Štefánik vracal do oslobodenej vlasti vo funkcii ministra vojenstva, 4. mája 1919 tragicky zahynul v troskách lietadla na bratislavskom letisku pri Vajnoroch.

 

ÚPV na sociálnych sieťach
Staňte sa naším fanúšikom na facebooku