Slávni vynálezcovia - Aurel Stodola

Aurel Stodola

Narodil sa 10. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši v rodine garbiara. Po štúdiách na reálke v Levoči a Košiciach vyštudoval techniku v Budapešti. Roku 1877 pokračoval v štúdiách na polytechnike v Zürichu a roku 1883 na nemeckej Vysokej škole technickej v Charlottenburgu.

Aurel StodolaAbsolvoval roku 1884 na parížskej Sorbonne, kde súčasne praxoval v tamojšej strojárni Herman-Lachapelle. Potom pôsobil v Prahe – najprv v Českomoravskej strojárni a vzápätí ako konštruktér strojov v strojárni Ruston a spol., ktorá za Stodolovho pôsobenia ako prvá v strednej Európe zaviedla do sériovej výroby parných strojov Corlissov rozvod. V roku 1892 na pozvanie vysokej školy technickej v Zürichu odišiel do Švajčiarska ako profesor na novoutvorenú katedru stavby strojov. A práve päťdesiatročné obdobie Stodolovho života v Zürichu bolo obdobím priekopníckej inžinierskej práce svetovej úrovne a významu. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty i konštrukcie dali pevný základ práve tomuto odvetviu strojárstva. Jeho vrcholné dielo Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou) vyšlo roku 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov. Ustavične ho dopĺňal o nové poznatky a jeho šieste vydanie roku 1924 malo už rozsah 1 142 strán. V ňom položil základy modernej teórie parných a spaľovacích turbín a dodnes je považované za klasické dielo. V roku 1922 vyšlo v Berlíne jeho ďalšie významné dielo Dampf- und Gas-Turbinen (Parné a plynové turbíny).

Albert Einstein v zdravici k Stodolovým narodeninám napísal: Keď pisateľ týchto riadkov ako novovymenovaný docent zürišskej univerzity prednášal o teoretickej fyzike, zjavila sa odrazu v auditóriu – na pisateľovu radosť, ale aj pochopiteľné obavy – Stodolova pozoruhodná postava. Stodola chcel sledovať novší vývoj v tomto odbore, a to jednak z číreho záujmu o poznanie, a jednak preto, aby spoznané mohol zhodnotiť tvorivou prácou. I keď hlavnou hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa jeho sila bola v neustálej túžbe po poznaní a v mimoriadnej jasnosti jeho myslenia.

Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity poctili nášho rodáka najvyššími vyznamenaniami a hodnosťami. V roku 1901 ho vymenovali za čestného doktora zürišskej univerzity, v roku 1905 mu Vysoká škola technická v Hannoveri udelila titul Dr. Ing.h. c. a o štyri roky aj technika v Zürichu.

Roku 1908 mu udelili najvyššie vyznamenanie nemeckých inžinierov – Grashofovu medailu a v roku 1940 ho Anglicko odmenilo najväčšou poctou, akú technik vtedy mohol získať – zlatou Medailou Jamesa Watta. Čestný doktorát mu udelila aj nemecká technika v Brne a v roku 1929 i pražské České vysoké učení technické. Bol tiež členom korešpondentom Francúzskej akadémie vied.

O Stodolovi ako o veľmi pracovitom a skromnom vedcovi hovorí aj príbeh z obdobia niekoľko rokov pred jeho smrťou. Keď mu istá belgická továreň poukázala z vďačnosti za poradenskú službu 60 000 frankov, dal ich všetky k dispozícii zürišskej technike na sociálny fond pre študentov. Jeho bývalý asistent prof. Eichelberg nielen s veľkým obdivom hovoril o svojom učiteľovi, ale spomenul si aj na roky pred druhou svetovou vojnou, keď Stodola v spolupráci s chirurgom F. Sauerbruchom skonštruoval umelú ľudskú ruku a svoj úspech komentoval slovami: „To je moja pomsta vojne!“  Poznatky z jeho dômyselne skonštruovanej umelej ruky sa neskôr využili pri výrobe protéz.

Na Aurela Stodolu si s vďakou spomínal prof. Dr. Ing. Otakar Maštovský, DrSc., člen korešpondent ČSAV: „Náš slávny rodák bol pre nás mladých inžinierov pracujúcich v odbore parných turbín nedostihnuteľným vzorom technika, vedca a učiteľa. Jeho svetoznáme dielo Dampf-und-Gas-Turbinen bolo mojou prvou cudzojazyčnou odbornou knihou, ktorú som si ako študent kúpil a dodnes je jedným z najcennejších zväzkov v mojej knižnici. Vždy som túžil poznať prof. Stodolu osobne, až konečne v roku 1930 sa mi naskytla príležitosť. Dr. Emil Kolben si chcel overiť, či parné turbíny, ktoré ‚daňkovka‘ vyrábala už od začiatku storočia, sú schopné ďalšieho vývoja. Preto sa rozhodol požiadať prof. Stodolu o posudok. Po uplynutí niekoľkých týždňov prišlo od neho vyzvanie, aby zástupcovia ČKD prišli na prerokovanie expertízy do Zürichu. Riaditeľstvo rozhodlo, aby som prevzal túto čestnú úlohu sám. A tak som začiatkom mája 1930 zrána nesmelo zazvonil v byte pána profesora na Freienstrasse 62 neďaleko zürišskej techniky. Priznávam sa, že tvárou v tvár tejto svetovej kapacite som bol spočiatku trochu neistý. Po troch dňoch naplnených nespočetnými otázkami a vysvetlivkami ku všetkým vtedy živým problémom zo stavby parných turbín dal pán profesor najavo svoju spokojnosť.

Pri lúčení nás odrádzal od návratu do Prahy lietadlom, že vraj je to zatiaľ predsa len trochu riskantné. Na moju otázku, či máme čakať, až budú lietadlá poháňať turbíny, len s úsmevom prisvedčil….“

Vtedy si možno náš veľký vedec uvedomil, že aj jeho priekopnícke dielo k tomu prispeje. Aj keď A. Stodola pol storočia žil v cudzom svete, hlásil sa vždy k svojmu slovenskému pôvodu a národu.

Zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu, jeho urnu i s manželkinou uložili roku 1990 v rodnom Liptovskom Mikuláši. SAV udeľuje za zásluhy v technických vedách Plaketu Aurela Stodolu.

 

ÚPV na sociálnych sieťach
Staňte sa naším fanúšikom na facebooku